ČERTOVO

KOPÝTKO

REDAKTORSKÉ POZNÁMKY

MARTIN VLADO: KAFÉDRÁLA, INTERART, KOŠICE 2000

PARK ANGELINUM, AGENTÚRA K, KOŠICE 2001

Alebo Vlado Martin? Neviem. Meno a priezvisko tohto košického autora je, keď už nie šibalským žmurknutím, tak aspoň ironickým prižmúrením oka, teda symetriou. Lebo dve otvorené oči sú síce symetriou optickou, ale nie hodnotovou. Hodnotovú symetriu im dáva až jedno oko prižmúrené, to, ktoré sa pýta: Skutočne vidí oko to, čo vidí? Skutočne je také otvorené aj podstate videného? Vidí, pozerá sa, alebo aj nazerá, teda skúma? To je základná otázka, jadro poetiky tohto košického básnika okamihov a skíc, ale skíc a okamihov znovu a znovu prehodnocovaných: najprv v prižmúrenom oku a potom aj v komôrke srdca presvetľovanej zábleskmi všetko kontrolujúceho mozgu.

A takýmto žmurknutím, ba trvalým prižmúrením jedného oka je predovšetkým Vladova zbierka aforistických, a napriek tomu lyrických sentencií a paradoxov nazvaná kafédrála (sen ortodoxného kávičkára). Tento technik so sanitárskou skúsenosťou má, samozrejme, svoje vzory. Písaním výlučne malými písmenami, hoci ako technik by mal inklinovať aspoň k verzálkam, nám pripomenie Heviera, rovnako aj hravosťou, zmyslom pre aforizmus. (Ako príklad uveďme: „Keď sa na IDEY / pozrieme z druhého konca, / či chceme, či nechceme, / sú to yedi.“) Podobne nám Heviera pripomenie aj zmyslom pre slovnú hračku, založenú na zámene písmen, slabík či slovných koreňov: „Snívalo sa mi, že som vyhral voľby a stal som sa prvým básnikom v štáte. / Snívalo sa mi, že som vyhral voľby a stal som sa prvým štátnikom v base.“

Vladove básne majú vnútornú štruktúru paradoxu, pracujú so štipkou irónie, ktorá našťastie nikdy neprechádza do sarkazmu. Paradoxná pointa na ich konci dáva spätne do pohybu celú báseň, zrazu urobí pred nami pohyb celým telom, ožije: „Sedel som už sám za stolom pre šiestich / za stolom pre štyroch / ale najopustenejšie sa cítim / v kaviarni / pri stolíku pre dvoch.“ A tak Vladova vecnosť z jeho prvej knižky kafédrála má napriek svojej stručnosti v sebe aj čosi z večnosti, ktorú v sebe každý okamih skrýva.

V poslednej časti svojej zbierky Písmená si Vlado dôkladne podal a preklepal abecedu, jej charakterovú a významovú nosnosť, čo je pre každého písmaka nevyhnutná vec. A tak pred nami defilujú písmená, napríklad takto: „Keď si nula vypije / myslí si o sebe / že je O / alebo do konca Ó."

Vladova druhá zbierka Park Angelinum je kvalitatívnym posunom od aforisticky chápanej básne k reflexívnym mikropríbehom o láske, o smrti alebo o konkrétnych osobách, veciach, o ich vnímaní a zhodnocovaní autorom. Napríklad takto; „smrť príde pomaly / dlho ťa bude prehovárať / v kuchyni v prednej izbe / aj v zadnej – miťovej // alebo príde / a ihneď vyrazíte / obaja / s očami od horúčky / a možno iba / kývne / keď sa ráno väčšmi ako inokedy / vykloníš z obloka."

Vladov Park Angelinum je parkom, v ktorom nám tento vecný, a predsa citlivý básnik predstavuje veci a ľudí v ňom (hluchonemý števo, chlapci -cigánski aj iní, babky, cintoríny) vo zvláštnom nasvietení a podaní, tak trochu strážayovskom, a predsa martinovladovskom. Martin Vlado niečo vidí a niečo aj hovorí, vecne: so zmyslom pre večno v nás.

P. S. Pripomienka k práci jazykovej redaktorky: v básní Babky má byť vo verši namiesto prisnie sa im - prisnije sa im, lebo máme aj slovo prísnie, v zmysle stáva sa prísnym.

JOZEF ČERTÍK

Poznámka M. Vlada: súčasťou týchto „redaktorských poznámok“ sú aj tu neuvedené poznámky Jozefa Čertíka o nasledujúcich knižných tituloch: Štefan Moravčík: Venušin paholok. Vydavateľstvo MS, Martin 2002; Pavol Janík: Kmitočet tvojich bokov. CCW, Bratislava 2002; Pavol Janík: Buď vôňa tvoja. CCW, Bratislava 2002; Mila Haugová: Orfea. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003; ako aj polemika (?) s Danou Podrackou, autorkou textu: Nezabudni Asklepiovi vrátiť kohúta. Slovenské pohľady 11 / 2003.