Kafédrála

(Sen ortodoxného kávičkára)

Interart, Košice 2000

Je veľmi málo autorov, ktorých podstata literárnej činnosti spočíva v tvorbe kratších, povedzme, žartovných básnických žánrov, ako sú epigram, aforizmus alebo sentencia. Avšak v tomto prípade dvojnásobne platí staré známe pravidlo, že menej je viac. Renomovaní autori ako Pavol Janík alebo Peter Gregor, ktorí sú aj básnici, sú excelentnými tvorcami spomínaných žánrov a ich tvorba je pre nich ťažisková.

V súčasnosti k známym menám pribudlo nové - Martin Vlado. Debutoval básnickou zbierkou Prskavky (1997), ktorá obsahovala hravé texty oscilujúce na rozhraní „klasickej“ básne a uvedených kratších foriem. M. Vlado je známy najmä z pravidelného publikovania na„zadnej" strane Literárneho týždenníka v rubrike Literárium.

Sám autor pokladá epigram za rovnocenný kvalitnej básni, čo je v určitom zmysle problematické tvrdenie, ktoré môže slúžiť ako predmet diskusie. Ide zrejme o žánre svojrázneho charakteru, ktoré sú sotva porovnateľné. Vladovo hodnotenie je namieste, kým naráža na pretrvávajúce zaraďovanie týchto útvarov k nižším, menejcenným žánrom.

Prístup autora, hierarchia hodnôt, ktorú si zvolil, rozmetá mnohé pochybnosti. Je nesporne sympatické, že tvorbu krátkych útvarov nechápe ako kratochvíľnu záležitosť, je to pre neho aktivita, takpovediac, na plný úväzok.

Vladove texty sú akési duchovné reflexy prameniace z momentálneho rozpoloženia vnímavého subjektu. Svojím rozsahom priamoúmerné jasným chvíľkam odhaľovania súvislostí vzťahov a podstát vecí. Autorovi ide o zachytenie inšpirácie v stave zrodu, v momente, v ktorom vznikol prekvapivý nápad, náhle zistenie: „Po prečítaní knihy / príbeh zaniká / po vypití fľaše / vzniká."

Vladove epigramy sa dotýkajú rozličných oblastí spoločenského života, ale aj rozličných zákutí autorovho prežívania skutočnosti. Prostredníctvom epigramov sa vyrovnáva s vlastnými dispozíciami aj indispozíciami: „Všetko? / pýta sa zo zvyku / slečna v pokladnici našich potravín // namôjdušu / že raz neprikývnem." Metafora a dvojzmyselnosť sa často vytvárajú na celej ploche textu. Niekedy autorovi postačí jediné slovo, aby vyjadril dvojakú podstatu tej istej veci, alebo paradox, aby dokázal reagovať na viacero odlišných problémov: „Nedajte sa zmoneypulovať."

Darí sa mu zachytávať aj zdanlivo odlišné problémy, medzi ktorými je veľmi vzdialená súvislosť. Časť Vladových textov sa orientuje aj na spracúvanie náboženských námetov. Autor si odľahčeným, sebaironizujúcim dotykom s otázkami viery špecifikuje individuálny vzťah k Bohu. Aj tento predmetný vzťah, hoci je v ňom prítomný ironický nádych, podlieha premenám. Raz sa tvorca štylizuje do pozície renegáta a ostrého kritika cirkevnej pretvárky, nazdáva sa, „že najlepší odborníci / na manželstvo / sú katolícki kňazi", inokedy má tento vzťah charakter mementa, pokory a bázne vyplývajúcej z nesúladu s božskými princípmi: „Mŕtvemu ktorý nepríde / do neba / a nestretne sa s bohom / hovoríme nebohý.“ Niekedy sa Vladovi podarí presah z času do bezčasovosti, pomocou prirovnania odkryje to, čo inak uniká: „... krížik na jej tele / oveľa oveľa smutnejší / ako ten môj / ktorý nenosím."

Ďalšie námety, ktoré v zbierke epigramov zarezonujú, sú rozpracované „oveľa úspornejšie“.Ide predovšetkým o pijanské námety, ktoré núkajú plné dúšky smutnosmiešnych situácií, prudkých povznesení, ale aj ochudobnení:„V hoteli sme celú noc / presedeli pri fľaši / a napriek tomu som ráno / zaplatil za nocľah..."

Okruh námetov, ktorých spoločným menovateľom sú ľúbostný cit a láska, je poznamenaný pocitom nenaplnenia a smútku, ktorý častokrát nezachráni nijaký nadhľad alebo ironický odstup. Odlišný charakter má cyklus nazvaný Písmená, situovaný v závere útlej zbierky Kafédrála. Autor sa snaží vyhmatať určité vlastnosti fyzickej podoby písmen. Ich svojráznemu tvaru pripisuje schopnosti a dispozície k nejakej činnosti: „... keď sa i / postaví na hlavu / tak kričí..." Jednotlivé písmená autor vlastne antropomorfizuje a zbližuje s ľudským svetom. Tento zámer korešponduje s jeho citom pre slovo, s vierou v jeho schopnosť prihovárať sa... a osloviť. Na ploche celej zbierky sa mu tak vydarila, obrazne povedané, „horizontálna“ metafora.

Sen ortodoxného kávičkára sa priblížil k naplneniu. Slovo sa stalo telom, alebo ako to už v epigramoch býva, telo sa stalo teľaťom.

JAROSLAV VLNKA