Nespavá „lutna" Košičanov
Peter Bilý - Martin Vlado: Insomnia
Košice, Interart 2003
Naposledy v
rámci našej poézie vyšiel projekt dvojice autorov zhruba pred dvoma rokmi pod
názvom Podozrenie alebo Stratenie navrátených stratených synov.
Kvalitatívne rozkolísaná dvojzbierka P. Majdáka a M. Kollárika bola nielen
debutom, ale svedčila aj o generačnej a poetickej blízkosti oboch tvorcov. Nie
je to meradlom a, zdá sa, nie je ani nijaký exaktný dôvod na porovnávanie, no
medzi generačne i poetikou vzdialenými autormi P. Bilým a M. Vladom v tomto
zmysle nenájdeme dôležité puto. Možno ide len o šetrný ťah vydavateľa, možno o
priateľstvo, rodisko či čosi celkom iné, z hľadiska literatúry nás však
zaujíma, že oboch užšie spája voľné vyrovnávanie sa s témou, hádam aj diagnózou
nespavosti (in-somnie). Vlado ju v svojich dvoch cykloch transformuje najmä do
motívov tlmeného vnímania, pokojného šepkania, tajomnosti spánku i smrti. Pre
jeho lyrický subjekt sa stáva prostriedkom na reflexiu, hlbšie sebapoznanie a
predovšetkým na duchovné i fyzické prebudenie. Duchovná sféra sa prezentuje
snahou o vážnu a gnómickú výpoveď, čo navonok prezrádza skromný rozsah veršov i
básní. Týmto aspektom sa Vlado vracia k svojej predchádzajúcej zbierke Park
angelinum, a tým aj k ideovej príbuznosti s barbarskou generáciou
a najmä s Robertom Bielikom. Oblasť fyzického prežívania zjavnejšie vystupuje v
druhom cykle a sprevádza ju ľahká erotika, záblesky humoru a poetistická
dikcia. Vladova originalita pramení v majstrovskej pointe, ktorou aj malej
ploche textu dokáže pričarovať netušené myšlienkové rozmery; medzi jeho trvalejšie
nedostatky zas patrí svojvoľnosť vo veršovom a strofickom členení.
Bilý variuje
nespavosť v súvislosti s časom, láskou a umením. Nespavosť tak
spája s nocou a minulosťou, vdychuje jej expresívnosť motívmi ľúbostných splanutí
a prehier, no osobitú hodnotu nadobúda v kontakte s hudbou alebo len so
zvukovými vnemami. V spektre mladej generácie je to jediný autor, ktorý
viac-menej systémovo píše artistnú poéziu. A hoci sa mu aj v najnovších básňach
podarí nejeden pekný kúsok, predsa len častejšie ako predtým verbalizuje -
dosadzuje prázdne slová do metrickej schémy. Pre mladého čitateľa a zaiste
pre čitateľku bude sympatický Bilého prakticky nemenný lyrický protagonista
osobnostne rozčesnutý na sukničkára a mnícha (s. 38), čo dodáva textom vnútorné
napätie, ale aj povrchnú teatrálnosť. Odkazy na Pasoliniho vychádzajú zrejme z
vlastného autorského obdivu k tomuto pozoruhodnému a tragickému tvorcovi, no k
zvláštnemu zvýznamneniu tohto faktu sa Bilý dôsledne neodhodlal.
Košické vydavateľstvo
vydalo knihu s dobrým názvom, pekným dizajnom a vcelku čítavými básňami. Obaja
autori sa pohrali s témou podľa vlastnej „lutny" a v konečnom dôsledku sa
im podarilo vytvoriť svojskú atmosféru umeleckých poryvov.