Báseň je umenie
vidieť detail, vnímať ako jedinečný obyčajný okamih straty a odchodu. Je zvečnenie
- tak ako fotografia, zachytáva jediný moment, na ktorý sa nedá zabudnúť, nemožno
ho v spomienkach obísť, ktorý skrátka jednoznačne prekračuje abstraktnú hodnotu
faktu. Ako však dokazuje táto zbierka Martina Vlada, momenty večnosti môžu mať nielen
duchovný, ale aj duchaplný charakter.
Básne sú stelesnením
nekonečna, mýtom, ktorý chce nahradiť všetko. Učia nás vidieť život v nespočetných
jednotlivostiach - možno až šialene zázračne. A básnici sú najväčšími tvorcami
mýtov. Chcú objaviť v jednotlivom podstatu všetkého. Odhaliť v kúsku ušľachtilej
matérie svetovosť, neponížiteľnú a nepopierateľnú pravdu. Preto je pre básnika
večnou témou smrť, zánik, koniec: z premenlivého robí večné; z večného pominuteľnú
udalosť, chvíľkový odraz. Zvečňovanie pominuteľného a zvecňovanie nekonečného
sú, koniec koncov, dva protipóly, bez ktorých by sa svet pravdepodobne zrútil.
Martin Vlado
si obzvlášť všíma mýtus konca a začiatku, hranicu medzi skutočnosťou sveta tu a
toho tam, ktorá je ostrá, no predsa neviditeľná, nepoznateľná dopredu. Rozdiel
medzi hyperbolou a mýtom nie je však celkom zrejmý. Mýty mútia i umývajú, vyzdvihujú
spomedzi nepreberného množstva, organizujú systém nanovo: to sú naše ľudské neistoty.
Chceme ich odstraňovať. No je vždy dobré mať všetko presne rozškatuľkované,
nemať v rezerve dáke tajomstvá, ktoré ešte len objavíme, raz, keď to bude treba?
Sme civilizáciou, ktorá zredukovala metafyzické momenty na obyčajnú štatistiku.
Zosystematizovali sme, čo sa dalo, ale stali sme sa tým lepšími, máme viac priestoru,
sme šťastnejší? Je to otázka, ktorá je na večnú polemiku. Šťastie je po izolácii
znovu vstúpiť do dialógu. Po získaní identity byť schopný vystúpiť zo samoty
a dať ju do hry.
Nová zbierka
Martina Vlada má viaceré, dĺžkou a svojou povahou rozdielne časti (anjel, chlapec
a anjelik, števo, ten čo ti plače v očiach som ja, cintorín je skvelé miesto,
oli). Jeho park nie je len lunapark, kde často vidno skôr mŕtve rekvizity, ktorým
sa pomocou mechanického pohonu usilu-
jeme dodať
dojem živého hmýrenia. Vladov park je „park angelinum" v tom najpresnejšom
zmysle slova. Anjeli, ktorí nás sprevádzajú, sú bytosti s poetickým duchom, symbolizujú
pozitívne dobrodružstvo prekročenia zákonov, podľa ktorých funguje tento svet. Hrdinami
jeho básní sú v tomto duchu vydedenci (babky, cigánsky chlapec, hluchonemý
Števo). Vyšinutí ľudia na okraji spoločnosti, tí mimo reality „zdravých a silných".
Pokúša sa hľadať krásu ich existencie. Ich dočasné, pomocné zmysly života, ktoré
im pomáhajú prežiť zo dňa na deň, sú možno omnoho stabilnejšie ako ciele tých,
čo si namýšľajú, že sú patrične zaistení a ukotvení. (Pozoruhodná, s ohľadom na
názov zbierky je báseň o dievčatku, ktoré bolo anjelikom a vďaka dopravnej
nehode sa ním stalo až naveky. Dokazuje, že Vlado sa nebojí toho, čo možno znie
príliš triviálne a bulvárno-emocionálne. Vie to totiž uchopiť s ľahkosťou, ktorá
vydáva svedectvo o ruke majstra.)
Autorovo
básnické memento mori nás upozorňuje, že tých veľkých chvíľ je naozaj málo, všíma
si tie, ktoré
nás stretajú každý deň, hoci my sa im vyhýbame, silou-mocou chceme patriť inam.
(„ak sa ťa dotkne smrť / dotkni sa jej / keď
na teba dýchne / dýchni si do dlaní dlane pošúchaj / a pridaj do kroku /tá čo ju ešte dnes / stretneš / nemá rada /
jahody v januári" (s. 14)) Dotýkanie sa hviezd na zem spadnutých je tu
dovolené. Ich príťažlivosť je neodolateľná...
Časť nazvaná
„cintorín je skvelé miesto“ je geniálnym zamyslením sa nad tým, čo často obchádzame.
Martin Vlado má ďaleko od morbídneho sarkazmu, ktorý je takou lacnou náplasťou na
krehkosť a labilitu mnohých svetákov. Vlado je veľmi subtílny a keď vyslovuje
toto konštatovanie, dopĺňa ho takto: „cintorín je skvelé miesto / pre odpočinok
mojej duše / no po smrti by som aj ja rád / oddychoval v nebi“ (s. 49). Aforisticky
preklenuje terajšie malichernosti a pozerá sa za pozemský horizont.
Zbierku zakončuje
autor temer príbehovým textom „viete podľa čoho sa pozná dobrý človek?“, ktorý celkom
odvádza čitateľovu pozornosť od metafyzických tém a vracia ho do víru všedností,
no celkom dôležitých práve preto, že sa pri nich nepýtame „prečo“, ale ich prežívame
-s neskrývanou radosťou a uvoľnením. A možno práve tam je riešenie dočasnosti,
pretože práve pri dobrom človeku nachádzame to, čo potrebujeme pre väčšie
ciele: výbavu na dlhšiu cestu cez neobíditeľné životné prekážky, skrze všetky
možné strádania i strácania.
MARTIN
GAJDOŠ