Park angelinum

Agentúra K, Košice 2001

Martin Vlado je básnik z Košíc. Publikoval od roku 1990, hlavne časopisecky. Roku 1997 vyšiel jeho debut Prskavky (malé básne do tmy), roku 2000 zbierka Kafédrála (sen ortodoxného kávičkára). V civilnom povolaní pôsobí ako pedagóg na Technickej univerzite na Katedre tvárnenia kovov. Roku 2001 vydal ďalšiu knihu - Park angelinum. Zbierka má šesť častí: Anjel, Chlapec a anjelik, Števo, Ten čo ti plače v očiach som ja, Cintorín je skvelé miesto a šiestu časť Oli, ktorá obsahuje iba jednu báseň.

V Anjelovi sú štyri krátke básne, ktoré spája fenomén smrti. Najvydarenejšia je táto: „smrť príde pomaly / dlho ťa bude prehovárať / v kuchyni v prednej izbe / aj v zadnej – miťovej // alebo príde a ihneď / vyrazíte / obaja / s očami od horúčky // a možno iba / kývne keď sa ráno väčšmi ako inokedy / vykloníš z obloka."

Chlapec a anjelik ukrýva päť krátkych básnických textov. Sú o tajomstve spoznávania. Je v nich dráždivá sviežosť detstva, chlapčenskej mladosti, kus umenia „chytiť cigaretu / medzi palec a ukazovák / tak aby dlaň / cítila oheň". časť Chlapec a anjelik sa končí smutnou básňou o smrti malého dievčaťa, ktoré aj za živa bolo „taký milý / rozkošný anjelik".

Števo. šesť básní o hluchonemom čudákovi, ku ktorému si Vlado niekedy prisadne „na kus ticha". Vladovými očami pozorujeme trpký život človeka, ktorý „sa hnevá s bohom / vzal mu mamu / chodí za ňou každý deň / z krčmy rovno do neba". Napokon Števo umiera, „už ho našli // (až v tretej izbe) // v tretej izbe / na druhom / svete // je zrazu / všetko také jednoduché".

Ten čo ti plače v očiach som ja obsahuje štrnásť rôznych básní, z ktorých vyžaruje podobná atmosféra. Pocity chladu doplnené zimným slnkom a zasneženou krajinou vravia, že „žena ktorá nebolí ako keby nebola // bolesť ktorú ti spôsobuje je dôležitá / ako spoveď vo veľkom týždni / tá ktorá nebolí akoby nebola". Vlado nás upozorni na milé babky, ktoré od smädu pijú mlieko, „prisnije sa im / nebo / nevyčkajú / ani na poštára". Autorovi sa do týchto textov podarilo zakomponovať výrazný statický prvok a akési zvláštne upokojujúce ticho.

Cintorín je skvelé miesto, štyri básne o smrti, so smrťou. Hľa, básnik vraví: „po smrti som popol // daj si ma /na klavír vedľa / popolníka // a ja ti budem / voňať // po všetkých tých / petrách a dalilách". Vlado si uvedomuje vlastnú smrteľnosť, v skratke píše: „cintorín je skvelé miesto / pre odpočinok mojej duše / no po smrti by som aj ja rád / oddychoval v nebi."

Viete podľa čoho sa pozná dobrý človek? Tak sa volá jediná báseň poslednej časti nazvanej Oli. Je to momentka o ľuďoch, ktorí si môžu rozumieť a porozumieť i napriek jazykovej bariére, v tomto prípade Slováci a Dán. Táto báseň je odvážnou výzvou v dobe, keď si už nerozumejú ani používatelia rovnakého jazyka. Teda aby sme si porozumeli, treba zmeniť prístup, na forme až tak nezáleží.

Martinovi Vladovi sa na krátkom priestore podarilo vynikajúco zachytiť atmosféru vecí, scén, príhod, ktoré zažil, počul, videl. Vlado je básnikom pozorovateľom. Texty zasadzuje do domáceho prostredia. Nenápadne používa slová ako predná izba, pálenka, babky, mlieko, krčma. Tieto slová nie sú stavebnými kameňmi textu, ale presne zapadajú na svoje miesta, dotvárajú atmosféru. Vlado neanalyzuje. Nepýta sa, neodpovedá, konštatuje, hoci niekedy ponúkne alternatívy. Nerozuzľuje otázky, nerieši problémy. Vlado nepointuje, nedáva návody. Konce básní obohacuje niekedy až bizarnými obrázkami: „tá čo ju ešte dnes / stretneš / nemá rada / jahody v januári“ (Hovorí o smrti.) Tieto „pointy" niekedy básniam vtláčajú absurdný rozmer.

Vlado je vyzretým autorom, má svoj štýl, atmosféru, slovník. Písať o tom, že sa jeho zbierka nestratí, je v dobe, keď už krásna literatúra patrí na perifériu spoločenského života, asi bezpredmetné.

ŠTEFAN CHRAPPA